Keď som začala študovať sociálnu prácu, ani vo sne mi nenapadlo, že sa jej raz budem venovať naplno a moje pole pôsobnosti bude práve dom seniorov.

Avšak ako človeku pribúdajú roky, začne si uvedomovať, čo sú jeho priority, a že je potrebné pomáhať ľuďom okolo seba – hlavne tým, ktorí sú na pomoc druhých odkázaní. Príkladom bola moja babička, ktorá bola časom pripútaná na lôžko a potrebovala plnú opateru. Striedali sme sa pri nej s maminou, ktorá je vrchná sestra a dlhé roky pracuje v zdravotníctve.

Babička si vyžadovala veľa pozornosti a práce, dali sme jej všetko a pomohli jej s čím sa len dalo. Časom si však aj ona sama uvedomila, že aj my musíme pracovať a sama nás požiadala, aby sme jej našli dom seniorov. Keď sa nám ju podarilo umiestniť, sama uznala, že sa tam cíti lepšie ako doma, že nie je sama a má okolo seba ľudí, ktorí sa jej plne venujú a je pod stálym lekárskym dohľadom.

Pocit zodpovednosti za niekoho ma donútil si uvedomiť, že by som mala využiť vysokú školu, ktorú som vyštudovala a aj celoživotne sa dovzdelávať. Dom seniorov Karolína mi poskytol na všetko ucelený pohľad – konečne som videla všetko zvnútra. Celý personál je zohraný, ochotný a naplno sa venuje klientom, nehovoriac o pani kuchárkach, ktoré sa snažia vždy variť ako „od babičky“.

Od prvého dňa sa snažím byť nápomocná klientom a vymýšľať pre nich aktivity, ktoré by ich bavili a napĺňali. Robí ma šťastnou, keď vidím na ich tvárach úsmev. Denne pekne napredujeme – keď vezmem do úvahy, že prvý deň sme len kreslili veľké obrázky a dnes už sme tak ďaleko, že „ľavou zadnou“ zvládame aj dramatoterapiu (Metóda využívajúca rôzne formy hrania divadla. Prostredníctvom hrania rolí môžu klienti efektívne riešiť svoje problémy, rozvíjať sociálne cítenie a tvorivosť, prehlbovať spoluprácu a vzájomné vzťahy v skupine, zvyšovať schopnosť chápania druhých, rozvíjať svoje vyjadrovanie, empatiu, fantáziu atď.) či foto-terapiu (Jedna s metód, ktoré sa málo používajú a radí sa medzi psychoterapie umením. Používa sa technika fotografie – či už fotenie alebo rozpoznávanie ľudí a vecí na fotografiách – čo podnecuje používanie a rozvíjanie fantázie a zároveň zlepšovanie pamäti.). O úspechoch týchto terapií a aktivít však najlepšie svedčia výpovede samotných klientov:

p. Mária Mikulová: „Táto činnosť mi vypĺňa voľný čas, rozptyľuje ma a hlavne som medzi ľuďmi. Dokonca robím také práce, čo som nikdy predtým nerobila a čudujem sa, ako dobre mi to ide. Hlavne sa tu cítim dosť dobre. Predtým som si myslela, že opak bude pravdou.“

p. Viera Kubincová: „Pripomína mi to mladosť, rada spomínam na staré dobré časy a to ma teší.“

p. Mariana Bernadičová: „Mám dobrý pocit, že som medzi ľuďmi a rozvíjam svoju myseľ rôznymi aktivitami a aspoň si precvičím aj ruky. Cítim sa tu veľmi dobre. Kým som si zvykla, chvíľu to trvalo, ale teraz by som už nemenila.“

p. Lýdia Baková: „Cítim sa tu veľmi dobre, riadne sa tu nasmejeme a zabavíme a hlavne si tým skrátim čas.“

p. Anna Jankovičová: „Trochu mi to usporiada myšlienky, vypĺňa voľný čas a hlavne mi to robí radosť.“

p. Klementína Florišová: „Nakoľko som nikdy v živote predtým nekreslila, učím sa tu novým veciam a celkom ma to aj baví.“

Je radosť vidieť, že naši klienti sú u nás spokojní a uvoľnení. Mojím cieľom je neustále im vytvárať prostredie a atmosféru domova. Čím ďalej, tým viac klientov sa zapája do aktivít, ktoré sa im snažím denno denne vytvárať a vyčarovať tak na ich tvárach úsmevy a radosť.

Táto práca ma nesmierne napĺňa po všetkých stránkach a má pre mňa význam hlavne vtedy, keď vidím okolo seba spokojných ľudí.

Mgr. Jana Slezáková
sociálna pracovníčka
dom seniorov Karolína