Žiadne stretnutie nie je náhodné

Musím sa priznať, že do kníhkupectva nechodím so zámerom kúpiť si konkrétnu knihu od konkrétneho autora. Vždy je to momentálna pocitová záležitosť. Veľa zakúpených kníh otvorím len tak náhodne na niektorej strane a prečítam si presne to, čo v tej chvíli potrebujem počuť alebo vedieť. Knihu odložím a vrátim sa k nej po určitej dobe. Články, ktoré som pred časom len prelistovala a zhodnotila ako nezaujímavé, ma v inom okamihu fascinujú a dotknú sa môjho vnútra presne tak, ako to potrebujem. S knihou „Žiadne stretnutie nie je náhodné“ to bolo obdobné. V myšlienkach som sa k nej vrátila nedávno, keď mi pred očami prebehol príbeh pani Aničky.

Po telefonickom dohovore sme sa s pánom K. stretli, aby sme dohodli podmienky jej prijatia, čakal na ňu náš dom seniorov. Pani Anička žila sama v trojizbovom byte v Trnave a on – jediný syn spolu s rodinou v Bratislave. Každý deň spolu telefonovali a o to väčšie znepokojenie nastalo, keď mu jedného dňa mamička nezdvíhala telefón. Zlý pocit ho premohol, keď spätnú väzbu nedostal ani ráno. Zalarmoval záchranárov a jeho predtucha sa vyplnila. Maminu našli v kúpeľni na zemi, kde strávila celú noc. Skolabovala, nevládala sa postaviť a privolať si pomoc. Infekt močových ciest si vyžiadal hospitalizáciu a následné odporučenie lekárov, že by už mamina nemala byť sama. Slovo dalo slovo a pani Anička prišla k nám do domu seniorov. Napriek tomu, že bola spokojná a začala sa zotavovať, jej najväčším želaním bolo vrátiť sa späť do bytu. Syn bol veľmi sklamaný, keď mu oznámila svoje definitívne rozhodnutie. Obaja sme akceptovali jej slobodnú vôľu a s prianím pevného zdravia sme sa rozlúčili.

Zhodou okolností má u nás sused pani Aničky umiestnenú svoju mamu a pri nedávnej návšteve ma poprosil o telefonický kontakt. Skutočnosť, ktorú mi oznámil mi vyrazila dych. Syn pani Aničky náhle zomrel. Zavolala som jej, porozprávala mi o svojich pocitoch úzkosti a beznádeje, ktorú prežíva. Oporou je jej vnuk, ktorý študuje v Trnave a tohto času u nej býva, aby nebola sama. Nepotrebovala nič konkrétne, len sa porozprávať. S prísľubom, že kedykoľvek ma bude potrebovať počuť, môže zavolať, prípadne ju osobne navštívim, sme sa rozlúčili.

Zápal močových ciest, následná hospitalizácia, doliečenie v našom domove seniorov bola len príprava na to čo malo prísť. V čase, keď pani Anička prišla o najbližšiu osobu, už poznala niekoho, na koho sa môže v najťažších chvíľach obrátiť a kedykoľvek v budúcnosti bude potrebovať pomoc, vie kde ju nájde.

Verím, že naše stretnutie nebolo náhodné, pretože žiadne stretnutie nie je náhodné.

S láskou,
Broňa Ružbarská
vedúca sestra zariadenia

P.S. Príďte sa k nám pozrieť, rada sa s Vami stretnem, hoci aj „nenáhodne“ 🙂